Pravá vinica a ratolesti
Pravá vinica a ratolesti
Počas posledných nedieľ veľkonočného obdobia nás Cirkev pozýva, aby sme čítali Ježišove slová, ktoré prináša a o ktorých rozjíma tzv. „Reč na rozlúčku“ vo štvrtom evanjeliu (porov. Jn 13,31-16,33). Práve cez ne sa k nám prihovára veľkonočný Kristus, Pán oslávený v smrti a vzkriesení.
Ježiš nám dnes v podobenstve odhaľuje sám seba, ukazuje svoju pravú identitu a zároveň svoj vzťah k Otcovi a k učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník“ (Jn 15,1). V Starom zákone bol veriaci ľud opakovane definovaný metaforou o vinici ( porov. Ž 80; Iz 5,1-7; 27,2-5; atď.) ako ľud vyvolený Bohom a zasadený do zasľúbenej zeme. Tak mohol byť Boh chápaný ako pán vinice, ktorý je s ňou zviazaný láskyplným vzťahom, stará sa o ňu a je jej oddaný. Prial si, aby táto vinica bola plodná, aby prinášala veľa ovocia, pretože víno je symbolom lásky (porov. Pies 2,4)…
Ale teraz, po Ježišovom pozemskom živote a po jeho zmŕtvychvstaní, je vinica osobou, je to Ježiš, Syn samotného Boha: on je pravý vinič, v ktorom telesne žije celý Boží ľud. Od neho je odvodená identita učeníkov, tých, ktorí nasledujú Ježiša Krista úplne vtiahnutí do jeho života a osudu: oni sú ratolesti a musia zostať napojení na vinič, aby z neho prijímali miazgu. Nie je to len nevyhnutná podmienka prinášania ovocia, je to otázka života a smrti… Áno, Ježišov učeník nie je ten, kto sa obmedzí na znalosť jeho učenia, ale ten, kto s ním zostane pevne spätý vzťahom lásky, radikálnym zapojením svojho života. Ježiš nie je len nejaký duchovný učiteľ, ktorého máme počúvať, ako mnohí iní na iných náboženských cestách. Aby sme boli kresťanmi, je potrebné s ním žiť.
Ježiš sám tento vzťah definuje slovesom „zostávať, prebývať“. Skutočný učeník je povolaný žiť vytrvalo v Ježišovi natoľko, že v ňom založí svoj príbytok, že prebýva v jeho slove (porov. Jn 14,23-24), prebýva v jeho láske (porov. Jn 15, 9-10), že môže povedať: „ja a Ježiš žijeme spolu“ (porov. Gal 2,20)… A naopak – bez tohto prúdenia života, ktorý z Otca zostupuje na Ježiša a z Ježiša na nás, by sa kresťanský život mohol stať praktizovaním náboženstva a teda v skutočnosti „svetskou záležitosťou“ (porov. 1Kor 7,31). Každý kresťan je teda upozornený, že bez skutočnej väzby na Ježiša nielenže „nemôže nič robiť“, ale nemá ani žiadnym spôsobom nič spoločné s Kristom! A práve toto je najbežnejší cesta, ako sa stať pokrytcami: nazývať sa kresťanmi a nebyť nimi…
Cítiť sa ratolesťou na kmeni je skúsenosť toho, kto vie, že je v starostlivosti vinára, Otca, ktorý nás očisťuje práve len preto, aby sme prinášali viac ovocia. Je to skúsenosť toho, kto sa učí prinášať ovocie v mene vínneho kmeňa a skrze miazgu, na ktorej má podiel, ale ktorá mu nepatrí. Je to skúsenosť byť ratolesťou spolu s ostatnými ratolesťami, bratmi a sestrami a tak byť pravou Božou cirkvou, ak sme zakotvení v Kristovi. Stať sa ozajstnými učeníkmi znamená stávať sa nimi spoločne. Nie je to chvíľková záležitosť, nie je to otázka určitej etapy života,ale je to dlhá a namáhavá cesta, na ktorej sme povolaní vytrvať a zostať v spoločenstve s Kristom. A tak nám postupne, deň po dni naše puto lásky s Pánom umožní vstúpiť do priateľstva s ním (porov. Jn 15,13-15)…
V čase, keď sa zdá, že v našej cirkvi prevažujú „militantní kresťania“, ktorí chcú bojovať pre Ježiša Krista, bez toho, aby boli jeho učeníkmi, je dobré pripomenúť si, že veľký cirkevný otec sv. Ignác Antiochijský sa až na samom sklonku svojho života, keď kráčal v ústrety mučeníckej smrti, odvážil napísať: „Teraz začínam byť Kristovým učeníkom.“